Nick: Wendigo
Fc: Summer Bishil
Věk: 214 let
Rasa: Fénix
Národnost: Španěl
Zaměstnání: Forenzní fotograf
Zlyhanie je príležitosť ako začať niečo znovu a inteligentnejšie
PŘIROZENÉ SCHOPNOSTI:
pyrokineze, regenerace, léčení, velká síla, přeměna ve zvíře [fénix]
SCHOPNOSTI NAVÍC:
telepatie
Snaží sa byť nenápadný a pokiaľ možno, tak čo najviac zapadnúť do davu, ale nie je to vždy jednoduché, pretože s jeho výškou skoro dvoch metrov (1,8) zväčša z davu vytŕča. Maskuje to však nenápadným oblečeným, prevažne tmavých farieb (to, že je gay predsa neznamená, že musí chodiť ako dúha). Jeho vlasy sú tiež tmavé, takže to k sebe krásne ladí. Nosí ich v krátkom zostrihu v kombinácií s jemným strniskom, prípadne už trochu dlhšou a hustejšou bradou, ale stane sa, že sa raz za čas oholí nahladko. Práve vďaka tomu, že má tmavé vlasy a bradu, vyniknú na jeho oválnej tvári modrosivé oči, v ktorých sa často objavuje takmer detská radosť so života či úprimná ochota pomáhať druhým. Keď k tomu doplní ešte svoj žiarivý úsmev, len málokto ostane chladný a nedvihne mu to aspoň trochu náladu. Radosť je vraj nákazlivá. A on rád takto prenáša aspoň trochu radosti aj do života iných ľudí.
Ako už bolo spomenuté, väčšinou nosí tmavé veci, takže to znamená, že jeho šatník nie je moc pestrofarebný. Samozrejme, nosí aj bielu či sivú, nie len čiernu či tmavomodrú, ale inak nič moc. Občas si rád dá aj červenú či svetlomodrú alebo fialovú, ale snaží sa to moc nepreháňať. Má rád voľnejšie veci i keď sa nemá za čo hanbiť ani keď si občas dá niečo obtiahnutejšie, pretože pod oblečením sa mu skrýva ukážkové množstvo svalov, ktoré vôbec nie sú na zahodenie a rozhodne už vyvolali záujem u mnohých mladých žien či mužov. Avšak, nemá potrebu sa nimi chváliť a vystavovať ich na obdiv, je mu jasné, že sa na svete nájdu aj muži, ktorí ich majú aj väčšie, on so svojím telom ale je spokojný a je si istý tým, že aj jemu je čo závidieť. Nezakladá si však na tom.
Sebavedomý mladý muž, ktorý sa snaží tráviť čas tým, čo ho baví. Občas sa zdá, že tento chlap sa nikdy nenudí, ale to o ňom môže tvrdiť len ten, kto ho skutočne pozná. Väčšinu času sa snaží byť neviditeľným, pretože nemá rád prílišnú pozornosť svojho okolia, nerobí mu problém byť v dave ľudí, ale stane sa to pre neho problémom vtedy, keď sa všetci pozerajú len na neho a niečo od neho očakávajú. Nedokázal by sa postaviť na javisko a niečo tam predviesť či len niečo povedať, triasli by sa mu kolená a pravdepodobne by asi aj omdlel. Avšak, keby mal niečo urobiť len pred pár ľuďmi, zvládol by to na jednotku. Obzvlášť pred takými, ktorých pozná.
Pred priateľmi aj pred cudzími ľuďmi je priateľský a snaží sa byť nápomocný pokiaľ je to v jeho silách, pretože sa rád cíti užitočne. Pokiaľ mu je niekto sympatický, rád sa s ním pustí do reči aj sám od seba, nemá s tým problém. Predsa však sa lepšie cíti v spoločnosti niekoho známeho – bez ohľadu na to či ho pozná desať rokov alebo týždeň. Málokto by ho typoval na introverta, pretože sa vždy správa tak uvoľnene a prirodzene, ale on sa len naučil skrývať nervozitu a teda pôsobí skôr ako extrovert.
Nemá rád konflikty a keď sa do nejakého dostane, veci sa snaží riešiť s chladnou hlavou a rozumom, nie násilím, občas však nemá problém niekomu aj natiahnuť. Je schopný priznať si omyl či vinu, taktiež je ochotný prijať aj názor niekoho iného. Rád pristúpi na rady ostatných, ale len v prípade, že mu budú na niečo užitočné.
Väčšinu času je teda ako slniečko, ktoré svieti aj napriek tomu, že raz za čas prídu aj búrkové mraky. Každému sa snaží náladu vylepšiť ako sa len v rámci jeho možností dá, pretože nerád vidí ľudí vo svojom okolí prepadať smútku či depresiám a vždy keď je smutný on sám, pred ostatnými sa tvári, že mu nič nie je, nechce svojimi starosťami zaťažovať iných.
Jeho veľkým koníčkom je fotografovanie a nie len miesta činu či policajných dôkazov, rád sa venuje foteniu aj po inej stránke. Neraz fotil niekomu na svadbe či iných udalostiach, ale rád ide do prírody a fotí si len tak, pre radosť. Jeho schopnosti fotografa sú dosť dobré a svedčí o tom aj jeho byt, na ktorého stenách sa nájdu rozvešané fotografie, ktoré nafotil, a ktoré lahodia oku po všetkých stránkach.
Jeho život však sužuje jedna vec, s ktorou sa zatiaľ priznal len málokomu z okruhu ľudí, ktorých si k sebe pustil aj bližšie. Nemá ani minimálny záujem o ženské pohlavie, vie to už dlho a síce sa za to priamo nehanbí, ale je si vedomý toho, že niektorým to vadí, preto to nevešia na nos každému. Svojou orientáciou a teda tým, že ho priťahujú muži, si je na prosto istý a nehodlá sa meniť kvôli tomu, že spoločnosť takých ľudí odsudzuje. Necíti sa byť kvôli tomu iný alebo divný, proste je to nemennou súčasťou jeho existencie ako napríklad to, že má modré oči. Skúsenosti s chlapmi už má a síce nikdy neskúsil mať niečo so ženou, je si viac ako istý, že s chlapom sa mu to páči viac.
Bol to rok... Zrejme 1805, keď ho našli. Vlastne, našla ho len jedna žena. Najprv neverila vlastným očiam, ale keď ozlomkrky utekala domov, povedať svojmu manželovi, že majú dieťa, o ktoré sa tak dlho snažili, ale osud im všetky deti zobral či ešte pred pôrodom alebo veľmi krátko po ňom, verila tomu, že dieťa je skutočné. Plač rinúci sa spod jej plášťa nemohol byť len výplodom jej predstavivosti. Tešila sa chlapčekovi tak veľmi ako jej manžel, ktorý si najprv myslel, že sa jeho manželka pominula na zdravom rozume od žiaľu, že nemajú dieťa. Chlapec dostal meno Aaron Castilla a i keď ani jeden z jeho nových rodičov nevedel, kde sa chlapec vzal a kto mohol vyhodiť také pekné dieťatko, tešili sa tomu, že ho našli práve oni. Vychovávali ho so všetkou láskou, vychovávali ho, aby sa stal dobrým človekom a síce sami veľa nemali, boli šťastní a to bolo hlavné. Chlapec rástol ako z vody a prinášal im veľkú radosť do života. Nikto nevedel, čo je zač a ani on nevedel čím sa líši od ostatných detí jeho veku v Granade na juhu Španielska. Bolo to malebné mesto, ktoré zo srdca miloval a bol ochotný v ňom stráviť zvyšok svojho života, ale osud chcel inak a preto, keď jeho otec zomrel, pretože už bol proste veľmi starý, jeho matka nežila o moc dlhšie. Jeho rodičia boli sami o sebe už dosť starí na to, aby mali vnúčatá keď ho našli ako bábo, takže bolo pochopiteľné, že zatiaľ čo on dovŕšil dospelosť, oni už ledva vládali vstať z postele. Snažil sa im však ich posledné roky života o to viac spríjemniť. Nehovoril im preto o takých drobnostiach ako boli tie divné veci, ktoré sa mu diali ako nechcené podpaľačstvo či trochu priveľká sila. Vedel, že je iný viac než by bolo možné, ale mohol len hádať čo je zač. V mestskej knižnici našiel množstvo kníh, v ktorých boli opisované rôzne rasy či už vlkolaci, upíri, čarodejníci či fénixovia, ale on sám nevedel, čo z toho by mohol byť, obyčajným človekom však nebol. So svojimi starosťami sa však na nikoho neobracal a držal to v tajnosti. Uvedomoval si, že jeho rodičia zrejme nebudú jeho skutočnými rodičmi, pretože obaja boli tak moc ľuďmi ako je slnko slnkom. A keďže on nebol len človek... Niekde musela byť chyba. Ale nepýtal sa na to, vedel, že ho milujú ako vlastného a nechcel im hádzať na oči to, že nie je ich skutočný syn.
Po smrti jeho otca to pre neho nebolo ľahké, pretože stav jeho matky sa zhoršil a i keď sa snažil zbaviť ju bolesti, pár rokov na to sa pominula aj ona. Vedel, že sú na lepšom mieste a že sú spolu, že sa už netrápia, preto bol viac menej šťastný i keď ho strata oboch rodičov bolela. Vyvolalo to v ňom tak protichodné pocity, že sotva stihol ujsť za brány mesta, kde by nič nezničil, keď sa začala jeho prvá premena. Po návrate do ľudskej podoby bol taký vystrašený a prekvapený, že niekoľko dní sa domov ešte nedokázal vrátiť, pretože nevedel či sa to náhodou nestane znovu a neublíži tak niekomu. Už mal však aspoň istotu čo je zač. Jeho prvá premena v ňom oživila všetky schopnosti, ktoré boli viac menej potláčané jeho nevedomosťou a vlastným zapieraním, ale teraz sa začali prejavovať a on si miestami pripadal ako blázon. Zistil, že sa dokáže s ľuďmi dorozumievať pomocou svojich myšlienok. Najprv nechcene, potom to však občas urobil len pre zábavu zámerne, avšak, keď to začalo byť podozrivé, rozhodol sa opustiť mesto. I keď Granadu miloval, musel to urobiť.
Zúčastnil sa revolúcie vo Francúzsku, v roku 1830, kedy mal dvadsaťpäť rokov. Za tie roky (rodičia mu umreli keď mal devätnásť a odišiel z Granady ako dvadsaťročný) sa naučil ovládať svoje schopnosti, prečítal veľa kníh a stal sa z neho dosť vzdelaný človek. Aj čo sa týka všeobecných znalostí, aj čo by mal vedieť o sebe ako o fénixovi. Po skončení revolúcie sa rozhodol, že nezostane len v Európe a pôjde sa pozrieť za oceán. Snažil dostať do Ameriky, avšak, reálne sa mu to podarilo až v roku 1860. Bol nadšený novým svetom a približne niekde tam si uvedomil, že ho nepriťahujú ženy. Cestou tam mu robila spoločnosť jedna výnimočne krásna žena, avšak nedokázal jej dať to, čo od neho očakávala. Lásku ani fyzické potešenie. Miesto toho si plne uvedomoval, že sa mu viac páči jej brat, ktorý bol s nimi, avšak nikdy im nevenoval priveľa času, pretože mal svoje vlastné starosti. Bol jeho platonickou láskou, bál sa vyjadriť svoje pocity či potreby, preto sa v spoločnosti dámy snažil rozptýliť a nemyslieť na jej brata.
V roku 1861 vypukla v Amerike občianska vojna, pridal sa na stranu severských štátov, keďže tam sa práve vyskytoval a pôsobil ako lekár. Nebol síce vyštudovaný doktor, ale vtedy sa im hodila každá pomoc, takže sa tam vedel uplatniť a bol im užitočný. Severné a južné štáty, boli vtedy hlavnými aktérmi vojny. Jej príčiny spočívali v ekonomických rozdieloch medzi severom a juhom. A s tým prišli nepokoje, vojna a aj Aaronove presadenie sa. Skončilo sa to v roku 1865 a síce dostal pár výhodných ponúk na ďalšie zamestnanie, rozhodol sa pre návrat do Európy.
Ako sa ukázalo, jeho návrat bol dobrým krokom, pretože spoznal van Gogha, ktorý v tom čase bol iba obyčajným chlapom so svojimi obrazmi. Nik v ňom nevidel to, čo Aaron a možno práve preto sa z nich stali dobrí priatelia. Aaron v ňom však našiel niečo viac, možno by sa to dalo nazvať prvou láskou, pretože to, čo cítil k Vincentovi nebolo iba priateľstvo či chvíľkové poblúznenie jeho príťažlivou tvárou. Jeho túžby však museli opäť ostať potlačené, pretože ak nechcel prísť o priateľstvo s ním, musel mlčať a tajiť to. Strávili spolu niekoľko rokov, Vincent cestoval so svojou prácou a Aaron s Vincentom. Ten bol však natoľko pohltený svojou prácou a tým, že chce byť slávny, až od seba Aarona raz odohnal a viac sa už nestretli. Neskôr sa dozvedel, že van Gogh zomrel a keďže k nemu stále prechovával rovnaké city ako keď boli spolu, dosť ho to ranilo. Chcel pred tým ujsť a keďže sa mu to v Európe nedarilo, kúpil si lístky na Titanic a zamieril do Ameriky. Európu teda naposledy opustil v roku 1912, kedy už mal viac ako sto rokov. Po istej stránke ho to desilo, ale zmieril sa s tým. Fascinovalo ho to, že sa moc nezmenil odkedy dospel. Nik by mu tých sto rokov určite netipoval, vyzeral skôr na dvadsaťpäť.
Ako je teraz známe, Titanic sa až do Ameriky nedostal. Aaronovi sa to však podarilo, stihol sa zachrániť ako aj niekoľko ďalších ľudí, na záchranných člnoch. Jeho plavbu do Ameriky teda zavŕšil na parníku Carpathia, ktorý po nich prišiel a dostal sa do New Yorku. Snažil sa žiť na voľnej nohe, začať žiť úplne nový život, na všetko z minulosti zabudnúť a nechať to vecou minulosti. Už sa viac nechcel sužovať strachom či smútkom. Spočiatku si chcel zmeniť aj meno, ale potom si uvedomil, že by to bola neúcta k jeho rodičom, preto si svoje meno nechal a snažil sa s ním začať od začiatku. Dobre sa presadiť, nájsť si skvelú a dobre platenú prácu. Vydržalo mu to pár rokov, kým neprišla druhá svetová vojna. O tej prvej len počúval, avšak tej druhej sa nevyhol. Nemusel sa zúčastňovať bojov, znovu pracoval ako lekár, ošetroval a staral sa o zranených. Vojnu tak prežil bez ujmy, ale po jej skončení zostal otrasený. Celý ten čas si plne uvedomoval hrôzy, ktoré sa vo vojne stali a jeho psychika na tom po skončení vojny bola dosť zle. Mával nočné mory a nevedel sa ich nijako zbaviť. Utiahol sa do úzadia, už sa nesnažil presadiť, už mu išlo len o to, aby mal strechu nad hlavou a nejakú tú prácu. V tomto období svoju života zažil pár románikov, ktoré však vždy skončili. Či už rýchlo alebo až po nejakom čase... Vždy ostal opäť sám. Avšak, nabral plno skúseností a vedomostí, ktoré predtým nemal, a taktiež sa mu trochu zlepšil jeho stav, čo sa týka traumy z druhej svetovej. Nočné mory ho už toľko nesužovali, keď však občas prišli, boli o to horšie.
Zistil, že ho baví fotenie, začal sa tomu venovať a vypracoval sa na profesionálneho fotografa. Najprv začínal s novinami a časopismi, nakoniec fotil rôznych modelov či modelky, taktiež hercov či herečky, dlho ho to však nebavilo aj keď tam platili priam kráľovsky. Rozhodol sa, že bude so svojou prácou trochu užitočnejší a začal fotiť pre policajtov miesta činu a policajné dôkazy. Bol tak užitočnejší než akoby mal fotiť šudí do nejakého časopisu, kde to vôbec nie je dôležité. Stále však fotí aj iné veci či už pre vlastné potešenie alebo na žiadosť niekoho iného.
Presťahoval sa do Shadow Hills, v ktorom teraz žije už pár rokov, vo svojej práci však pokračuje a aj naďalej sa venuje foteniu pre policajtov, tiež však pre ostatných, ktorý ho chcú, prípadne len pre seba samého. Občas ho skontaktuje niekto, kto chce z jeho fotiek urobiť výstavu a vtedy, samozrejme, nikdy neprotestuje a zarobí si tak aspoň niečo naviac.