Nick: Deucalion
Fc: Justin Hartley
Věk: 172 let
Rasa: Čaroděj
Národnost: Brit
Zaměstnání: Novinář, spisovatel, historik
I don’t think of all the misery, but of the beauty that still remains
PŘIROZENÉ SCHOPNOSTI:
znalost bylinek, odolnost vůči nátlaku, znalost zaklínadel a kleteb, příprava lektvarů, čtení starých textů.
SCHOPNOSTI NAVÍC:
thermokineze, empatie
Horace si za svoj nie práve krátky život už vypočul mnoho rečí o tom ,ako by mal vyzerať pravý aristokrat a gentleman. Vysoký, príťažlivý, jasné modré oči sú takmer samozrejmosť na bledej, dohladka oholenej tvári rovnako ako zdržanlivý úsmev na viditeľných perách. Tak nejak prišiel nato, že v tomto ho príroda neobdarila najlepšie a že namiesto toho, aby sa v ňom prejavila modrá krv, skôr mal odjakživa sklony ku svojmu terajšiemu zamestnaniu - novinárovi. Tí musia byť nenápadní ako duchovia v dave a ako to lepšie dosiahnuť než jednou z tých typických tvárí, čo sa ľahko stratia medzi stovkami ďalších či nebodaj sa pomýli s inou? Jediným netypickým znakom je jeho 189 centimetrov vysoká atletická postava obalená jasnými svalmi dopomáhajúcimi k hmotnosti 94 kilogramov, ktorá dokazuje jeho snahu udržať sa vo forme, pretože v minulosti niekedy nemal ďaleko od toho, aby bol v páse značne širší než dnes. Kedysi ste bohatého muža spoznali podľa jeho brucha, čo však dnes už nie je pravidlom, a tak sa Horace snaží byť v lepšej fyzickej kondícii ako väčšina jeho kolegov. Blond vlasy kedysi vyťahané slnkom zdedil po otcovi rovnako ako čokoládové oči dominujúce štvorcovej tvári s hranatým nosom, ktorá je skoro večne obrastená jemným strniskom - zvyčajne sa ho zbavuje len keď si to vyžaduje spoločenská etiketa. Čo sa týka jeho oblečenie, Horace sa skutočne oblieka ako príde, nemá žiadny vybraný štýl, ale snaží sa vyhýbať oblekom či inýmu oblečeniu podobného rázu, pretože sa v ňom necíti pohodlne a pokiaľ si správne všimol, ani mu nepasuje. Poslednými vecami na spomenutie je modrý kameň obviazaný v koženej šnúrke, ktorý nosí na krku, a kovový prsteň s modrým drahokamom po najstaršom bratovi, ktorý zase nosí na pravom prsteníku.
Horace nepatrí medzi komplikované charaktery z väčšej miery ovplyvnené minulosťou jedinca a jeho traumatickými zážitkami, čo ho po nociach budia zo spánku. Uňho sa spája britský charakter s akousi nekomplexnou chápavosťou určitých aspektov fungovania spoločnosti a sveta, na čom mnohokrát pohorel a poučil sa, až keď bolo príliš neskoro ponechať si čistý štít. Doteraz však bol schopný prežiť a vyžadovala si to len minimum skrývania alebo utekania. Ako je to možné? Tiež by rád vedel! Možno je to v jeho prostom spôsobe života alebo takmer nulovej excentrickosti...ťažko povedať, každopádne sa však na svoj stav nijak nesťažuje. Či už to bude znieť egoisticky alebo nie, veľmi rád rozpráva o sebe, svojej práci, plánoch, skúsenostiach a tak podobne - dokázal by o tom mlieť i pár hodín a nikdy by toho nemal dosť. Nerobí to preto, aby si niečo dokázal alebo sa vychvaľoval, ale proste sa mu tak jednoduchšie vedie konverzácia, i keď poslúchača to baviť nemusí. Na druhú stranu, je to neuveriteľne zvedavý človek, o všetkom chce vedieť a všetko chce poznať, a preto mu nerobí problém pchať nos aj tam, kde by nemal a starať sa do vecí, do ktorých ho nič nie je. Sem-tam si tým síce spôsobí problémy, ale pre novinárčinu je to božská vlastnosť! Umožňuje mu prejavovať záujem aj o druhých, čo popiera teóriu geohoraceizmu, a teda že sa všetko točí iba okolo neho. Kdeže! Nejeden človek si už určite želal, aby táral viac o sebe a menej sa staral do nich, pretože jeho otázky sú často tak hrubé a pikantné, že ďaleko presahujú hranice akejkoľvek galantnosti. Ďalší aspekt tejto vlastnosti ho nepatrne popostrčuje k posúvaniu vlastných hraníc a ich prípadnému odhaľovaniu a to v hociktorej stránke života. Napríklad napriek svojej heterosexuálnej orientácii už mal nejedného milenca a doteraz si z času-načas nechá prevetrať pozadie. Keď sme už pri tejto téme, je nutné spomenúť, že Horace pri sexe nepotrebuje žiadny výraznejšie stimuly. Pri akte je jeho cieľom čo najlepšie fyzické uspokojenie partnera...o seba sa už dokáže postarať i sám. Rozhodne však nie je žiadnym záletníkom! Áno, za tých stosedemdesiat rokov mal síce nemalý počet pomerov, no v konečnom dôsledku svoje manželky zo srdca miloval a bol im tak verný, ako len dokázal. Z takejto zrady však nikdy nemal zlý pocit, čo presne naznačuje tú jeho zvláštnu neschopnosť nájsť porozumenie o morálnych hraniciach, jeho kompas nedokáže presne určiť, čo je dobré a čo zlé, a tak sa dostáva do situácií, kde viac alebo menej priamo a väčšinou nechtiac spôsobuje bolesť druhým. Hrdosť za to určite nepociťuje, no už zistil, že sa neoplatí nasilu si čosi vnucovať, pretože tak to jednoducho nefunguje. Toto zase vedie k inej charakterovej črte. Horace vyrastal vo vyššej vrstve obývajúcej Indiu a v britskej spoločnosti vtedy vládli ideály o dokonalosti európskej rasy a ich nadradenosti nad Indmi, Mongolmi, Číňanmi či negrami, a tak je zrejmé, že aj on považuje Európanov za vrchol ľudstva [preto je Nietzche jeden z jeho obľúbených filozofov a preto počas druhej svetovej podporoval Hitlera...ako aj trištvrtina britskej aristokracie] a ich kultúru za dokonalý vzor. Myslí si to doteraz a ani odhalenie hrôz fašistických ideológii ho nepresvedčili o opaku. Robí to teda z neho pokrytca a rasistu - voči neeurópanom - s nacionalistickými sklonmi, ktoré pre vlastné dobro necháva pre seba. Ako Angličan je okrem iného Horace aj dosť svojský a inteligentný muž. Typický suchší humor, ktorý pochopí snáď iba on sám, je samozrejmosťou rovnako ako prehnaná slušnosť [tá často naráža na problematiku s jeho vyššie spomínanou zvedavosťou]. Neodoprie si trochu väčší luxus, no keďže pracuje iba ako novinár, nemá na to finančné prostriedky, a tak je rád, že je schopný si udržať v dnešnom nenásytnom kapitalistickom systéme hlavu nad hladinou. Ako poslednú vec určite treba spomenúť jeho nadanie na písanie (kníh, príšernej poézie, na ktorú až taký cit nemá, článkov i rozhovorov), vyžíva sa v zložených súvetiach a niekoľkých vsuvkách v jednej vete, a preto sú jeho články väčšinou dlhé a knihy si kupujú len náročnejší čitatelia. On je však na to hrdý.
Sir Henry Warren Lindbergh bol mladým, chtivým gentlemanom, keď ho poslali posilniť britské jednotky v severoindickom meste Meerut udržiavajúce v oblasti poriadok. Viedol si v tomto excelentne a behom krátkeho obdobia sa vypracoval na pozíciu vplyvného dôstojníka, vďaka čomu sa jeho meno vyslovovalo medzi veľkými hodnostármi nielen v jednom meste, ale napríklad aj vo vzdialenej Kalkate. Všetko jeho práca by však vyšla navnivoč, keby si v roku 1817 za manželku nevzal Eudoru Cunningham, dcéru iného dôležitého muža indickej politickej scény. Z tohto manželstva vzišlo šesť deti, než sa 25. apríla 1846 narodil sám Horace. Vo viktoriánskej ére to nebolo nič prekvapivé, sedem detí bol taký zdravý, nie príliš do očí bijúci priemer. Každému z nich, synom i dcéram, sa dostalo toho najlepšieho vzdelania, aké sa v Indii dalo nájsť, v konečnom dôsledku však bolo jedno, čo ich bavilo a o čom snívali, spoločnosť im už zadala budúcnosť, ktorú mali poslušne nasledovať - synovia mali buď vstúpiť do armády, alebo odísť späť do Anglicka a venovať sa politike a dievčatám sa čo najskôr mal nájsť vhodný nápadník, vydať sa a založiť si stabilnú [a početnú] rodinu. A skutočne, jeho najstarší súrodenci tento príklad nasledovali: Wellington s Rudolfom sa pridali k armáde a vďaka otcovi začali rýchlo šplhať nahor, zatiaľ čo Elizabeth sa vydala za bohatého obchodníka s čajom z Agri. Horace netúžil po tom byť v armáde, ako chlapec síce obdivoval a veril v čokoľvek, čo mu o nej povedali, ale presne to najlepšie ho aj odrádzalo, a tak už od mala otáčal svoje cesty iným smerom, netušiac, kde by mohol zamieriť. Všetko ešte viac komplikovala mágia v ich žilách zdedená z matkinej strany, ktorá sa u každého dieťaťa sira Henryho prebudila v 9 rokoch. Vtedy, aby sa vyhli perzekúcii, ohováraniu a iným desivým scenárom, sa potajme okrem literatúry a histórie Veľkej Británie učili deti aj objavovať vlastné nadprirodzené schopnosti a pomalým procesom pokus-omyl ich dostávali pod kontrolu. Jeho vlastné schopnosti sa ukázali byť mocnými, zároveň však ich podstata zostávala byť nepochopená, čo veľmi sťažovalo akýkoľvek tréning a popravde skoro ani nedostal šancu čokoľvek sa učiť, pretože v roku 1857 vypuklo v Meerute povstanie sepoyov, v ktorého prudkosti zahynul jeho otec spolu s Wellingtonom a pri úteku rodiny preč z mesta [v čom im paradoxne pomáhali tiež sepoyi] si smrť našla aj Margarettu. Útočisko našli v Rampure, kde celú rebéliu až do jej potlačenia prečkali, oplakávajúc troch stratených členov rodiny, a neskôr sa vrátili domov, pretože ani vlastne nemali kam ísť. Poznali Meerut a to bolo všetko. Smrťou sira Lindbergha sa rodinná situácia stávala čoraz ťažšou, okolnosti sa otáčali proti nim a kedysi bohatá rodina sa zrazu prepadávala do chudoby. Z posledných peňazí odcestovali v roku 1863 do Aylesbury v Anglicku s nádejou v lepšiu budúcnosť, ale to sa hlboko splietli, pretože kým v Indii boli niekto, na domácej pôde ich meno bolo veľkou neznámou snáď s výnimkou pár známych či skorších návštevníkov tej subtropickej krajiny. Tu o rok neskôr Horace spoznal krásnu Prudence Duncan, za ktorú sa po matkinej smrti vydal, dostanúc tak, s vhodne vydatou mladšou sestrou, rodinu z finančných a existenčných problémov. Priaznivú situáciu Horace využil na to, aby viac a viac odhaľoval svoje čarodejnícke nadanie, ktoré z neznámych príčin po odchode z Indie značne zoslablo, v niektorých prípadoch prípadoch dokonca pocítil, že veci, ktoré tam robil s ľahkosťou, sa na zamračených Britských ostrovoch kontrolujú o dosť zložitejšie. To ho viedlo ku trojročnej ceste do Francúzskej Indočíny a skutočne sa o svojom potenciály dozvedel veľa nového. Zistil, čo dokáže, a naučil sa neustále posúvať svoje hranice tak ďaleko, ako to len ide. Čas plynul ďalej, no jeho akoby sa vôbec nedotýkal. Jeho súrodenci a ich deti i jeho žena a jeho vlastné deti, všetci starli, získavali vrásky a pomaly chradli, no on pred nimi stále stál ako muž v najlepších rokoch a nebolo na ňom jediného náznaku staroby. Jedinou výnimkou bol jeho najmladší syn Dwight, ktorý trpel podobným problémom. Vyvolávalo to rôzne reči, šuškandu i strach a nikto z toho nebol tak zhrozený ako sám Horace. Uvedomujúc si svoju nesmrteľnosť, podnikol na rok ďalšiu výpravu - tentokrát do Ruska -, ale bez očividného výsledku sa vrátil domov, kde zostal až do roku 1917, kedy mu zomrela manželka. Anglicko opustil s cieľom nikdy sa nevrátiť, aby si nepripomínal bolesť zo straty osoby, ktorú miloval najviac na svete. A tak cestoval po Európe, spoznávajúc jej kultúru a jazyky. Najviac ho však uchvátilo Grécko, kde sa dlho zdržal, no keď sa začali objavovať mraky medzivojnového obdobia, odišiel do Nemecka, kde vládol akýsi Adolf Hitler. Jeho osobnosť, názory aj idey ho natoľko uchvátili, že za nemalý poplatok dobrovoľne vošiel do NSDAP a akýmikoľvek prostriedkami podporoval nacistov - dokonca si za manželku vzal v roku 1936 Nemku Yasmin Herzfeld a žili spolu v Mníchove, no napokon sa ocitli uprostred obliehaného Berlína, kde jeho drahá polovička zahynula pod troskami ich domu. To bol koniec druhej svetovej vojny a on si uvedomil, v akom nebezpečenstve sa ocitol. Nemal dosť odvahy [alebo mal dosť rozumu?], aby nespáchal samovraždu ako mnohí hodnostári, ale radšej si zaručil imunitu cez informácie, holt ako čarodejnícky podporovateľ samotného Vodcu ich mal viac než dosť. V 46-tom ho americká CIA presťahovala do mesta Macon v Georgii a držala pod drobnohľadom dobrých osem rokov. Keď však zistil, že v rámci studenej vojny by vláda rada zistila o jeho schopnostiach viac, utiekol a vyparil sa ako para nad hrncom. Nikto ho nenašli, pretože na seba neupozorňoval a žil relatívne jednoduchým životom. Takto prežíval dlhé roky a nielen v Amerike, znovu trochu precestoval svet, ale nohy ho vždy napokon zostavili v Grécku, kde si v roku 1988 vzal za manželku Theodoru Gianopoulou a mali spolu syna Oedipa, ale tento vzťah príliš dobre nefungoval, a tak sa po desiatich rokoch rozviedli a Horace sa vrátil do Spojených štátoch, kde sa stal novinárom a napísal dva viac či menej úspešné romány. Dnes je už z neho taká drobná, nie príliš výrazná celebrita mesta Shadow Hills.
