Nick: Wendigo
Fc: Chris Wood
Věk: 432 let
Rasa: Human nephilim
Národnost: Skot
Zaměstnání: Policajt – psovod, trenér policejních psů
Nie je to tvár, čo robí ľudí príšerami. Sú to voľby, ktoré robia vo svojom živote.
PŘIROZENÉ SCHOPNOSTI:
velká síla, kontrola nad pekelnými psy
SCHOPNOSTI NAVÍC:
ovládání mysli
ZBRANĚ:
vrhací nože
Už na prvý pohľad je jasné, že je to fešák. Každá ženská na ulici, pokiaľ má oči, nie je slepá a má dobrý vkus na mužov, musí hneď vidieť, že Jeremius je kus chlapa, ktorý si doslova kričí o to, aby žena spáchala hriech a podľahla jeho prirodzenej aure, príťažlivého muža aj keď občas sám pôsobí až príliš nevinne či naopak, ako sám diabol. Sám nevie čím si zaslúžil takú tvár, vďaka ktorej na neho ženy letia, ale často mu to pomáha pri práci či iných veciach. Často mu ju lemujú trochu dlhšie tmavé, takmer čierne vlasy a na brade husté strnisko. Občas sa aj holí, nechce predsa vyzerať ako jaskynný muž. Je si však vedomý toho, že aj s bradou je príťažlivý, takže si ju necháva rásť pravidelne. A keď ho omrzí, ide dolu. Tak isto to má s vlasmi, občas ich nechá narásť trochu dlhšie, ale vždy sa nakoniec ostrihá opäť nakrátko, pretože sa mu nechce starať sa o to. Nemá toľko voľného času. Tvári tiež okrem žiarivého úsmevu a rovného nosa dominujú aj kryštálovo modré oči. Často chodí vysmiaty alebo aspoň nie zamračený. Oči by vraj mali byť oknom do duše, ale pri ňom si jeden nikdy nemôže byť istý. Pravda, často sa smeje a teda aj na jeho očiach je vidieť priam detskú radosť aj z banálnych vecí, avšak občas nahradia iskričky smiechu blesky, ktorým je lepšie sa vyhnúť. Nerád však stráca čas hnevom či smútkom.
Vytiahol sa pekne do výšky (1,83 metra) a nejedna žena v tom môže vidieť bezpečné miesto, v ktorom sa môže stratiť keď ju objíme, pretože jeho medvedie objatia stoja za to. Jeho váha je primeraná jeho výške a tiež množstvu svalov, ktoré bežne skrýva pod oblečením. Je známe, že svalová hmota je ťažšia než tuk, takže od neho nechcite aby vážil nie viac než pierko.
Jeho šatník je primeraný ročným obdobiam, ale najradšej sa oblieka do niečoho pohodlného, pokiaľ zrovna nie je navlečený vo svojej služobnej uniforme. Rád má však trochu voľnejšie veci, necíti sa tak ako v kazajke a ozaj nemá potrebu ukazovať svoje svaly všade na verejnosti tým, že si dá najobtiahnutejšie tričko, ktoré mu je o dve čísla menšie, ale ženy na neho letia. To robia aj bez toho, takže načo si zbytočne znepríjemňovať život? Nepotrebuje nosiť moderné veci, aj tak ich má väčšinu času potom od psích chlpov či roztrhané, takže načo míňať peniaze za niečo, čo sa aj tak po čase zničí. Veď oblečenie môže dobre vyzerať aj bez toho aby za to vysolil nehoráznu sumu a to len preto, lebo tam má nejaký obrázok navyše. Nie, nepotrebuje si držať peniaze na účte a žiť v starej rozpadnutej chajde, pretože sa mu nechce utrácať za byt či dom, ale vie posúdiť, kedy sú tie peniaze utratené dobre a kedy zbytočne.
Na pohľad vyzerá ako príjemne vyzerajúci mladý muž, ktorý by v hlave mohol mať aj rozum a nie len dutú ozvenu ničoho. Rozum rozhodne má, o tom nieto pochýb a ak niekto predsa pochybuje, stačí s ním prehodiť pár slov a mienku si tak poľahky upraví. Snaží sa ku všetkým správať rovnako, nikoho nestavia na vyšší post než niekoho iného, nik pre neho nie je väčší či menší kamarát. Občas je predsa fajn sa so svojimi problémami zdôveriť aj cudziemu človeku, ktorého stretne v parku, nepotrebuje k tomu najlepšieho kamaráta. Rád ľuďom dôveruje, ale svoju úplnú dôveru nezverí len tak niekomu. Stále verí tomu, že v každom sa nájde aj to niečo dobré, ale občas to zlo prevažuje nad dobrom a na takých ľudí si dáva pozor. Nie je takým tým chlapom s ružovými okuliarmi, ktorý pred zlom buď zatvára oči, alebo sa ho naopak snaží preformovať na niečo dobré. Snaží sa zlu zamedziť, predsa len je to policajt, ale vie kde sú hranice čoho, či už dobré alebo zlé. A nijako to nemieša.
Je milovníkom zvierat, čo vysvetľuje to, prečo sa venuje výcviku psov a sám je psovodom. Rozdávanie pokút nie je také naplňujúce ako práca so zvieratami. Pomáha mu to, pretože občas, keď sa niektorý ľudia chovajú doslova ako zvieratá, vie ako s nimi zaobchádzať. Nerád na nich používa schopnosť ovládania myslí, ale občas to proste nejde inak. Keď ide o život, musí to urobiť, jeho prácou je predsa životy zachraňovať a keď za to musí zaplatiť cenou podmanenia si niečej vôle, rád to urobí ak tým niekoho ďalšieho zachráni. Nerád oberá ľudí o slobodnú vôľu len pre vlastné potešenie alebo čo.
Nie je arogantný, ale hádať sa vie, keď niekde vidí, že niekto nemá pravdu, rád mu to vyhovorí a občas sa kvôli tomu dostane do konfliktu, z ktorého sa môže stať aj hádka, ale väčšinou sa im snaží vyhýbať. Vie priznať to, že on tiež nemusí mať vždy pravdu, rovnako ako si vie priznať chybu. Rád rieši veci s úsmevom či humorom, ale vie si zachovať aj chladnú hlavu. Keď ide o niečo vážne, humor musí ísť bokom. Nerobí rozhodnutia z minúty na minútu, pokiaľ ide o niečo dôležité, rád si necháva veci prejsť hlavou, aby mal istotu, že konečný verdikt bude skutočne ten lepší a nebude to ľutovať. To znamená, že trpezlivosť mu nie je cudzia a rovnako on občas potrebuje čas na rozmyslenie, je ochotný čakať na niekoho iného či už na stretnutí alebo v rozhodovaní. Nemá síce toľko voľného času koľko by možno chcel, ale je ochotný čakať, pokiaľ k tomu má možnosti.
Má viacero hobby, ale ku tým hlavným patria rozhodne zvieratá. Rád by si vzal svojho služobného psa aj k sebe do bytu, ale správca by ho vysťahoval ešte v ten deň ako by si tam toho psa vzal, takže žije sám. Dlhé večeri si preto okrem práce, rád skracuje tým, že hrá na gitare a skladá piesne. Občas sa tomu venuje aj profesionálne a hrá niekde v klube alebo svoje pesničky niekomu posunie a potom z toho niečo má, nepýta si za to však milióny. Stačí mu pár drobných, prípadne aj čokoláda. Tiež sa však rád venuje nejakým bojovým umeniam, najradšej však pracuje s vrhacími nožmi, ktoré vie správne používať aj so zatvorenými očami. Mal dosť času na trénovanie, predsa len, nie je najmladší. Stali sa jeho súčasťou a síce ich pri práci často nevyužíva, jasne si stál za tým, že miesto revolveru za opaskom bude radšej nosiť svoje vrhacie nože. Tých má však dosť, takže ich nosí takmer všade, niekde poruke, no zároveň nenápadne skryté.
Narodil sa začiatkom roku 1586, kedy sa ho jeho matka rovno po pôrode zriekla. Bol presunutý z matkinho náručia priamo do náručia škótskych sedliakov, takmer na opačnom konci krajiny, len aby sa náhodou nedozvedel pravdu o svojom pôvode. Vyrastal preto pri dvoch láskavých sedliakoch, ktorí mu stratenú rodinu nahradili. Dlhé roky žil v mienke, že práve oni sú jeho skutoční rodičia, nemal predsa dôvod pochybovať. Trvalo však dlho kým si uvedomil, že to bola len zástierka niečoho strašného, čo pred ním malo zostať ukryté.
Mal dvoch starších bratov a mladšiu sestru. Bratia ho moc v láske nemali, vedeli, že je cudzí, ale mali zakázané mu to povedať, preto mlčali a on nikdy nepochopil prečo ho tak neznášajú. Jeho sestra však o ničom nevedela a preto mala Jaremiusa rada, na rozdiel od jej skutočných bratov, ktorí k nemu boli zlí. Nemal veľa kamarátov, len pár detí z dediny, ktoré sa ho zrovna nebáli, pretože všetci o ňom hovorili, že je iný. Staré dedinské babky cítili, že nie je normálny a preto si o ňom všetci našepkávali rôzne veci ako napríklad, že má viac prstov alebo, že má na chrbte a nohách rybie šupiny. Tiež o ňom však hovorili, že sa v noci mení na vlkolaka a jedného dňa ich všetkých zabije. Mnohý sa mu preto vyhýbali a detstvo preto trávil sám niekde v prírode, prípadne so sestrou alebo jedným dievčaťom z dediny, ktorej sa javil zaujímavý. Snažila sa prísť na to, prečo by mal byť iný, preto s ním trávila toľko času. A jemu to nevadilo, hlavne, že mal kamarátku.
Svoje detstvo prežil v mienke, že keď vyrastie, bude z neho roľník alebo niekto taký, bude žiť v tejto dedinke, kde vyrástol, bude mať za manželku to dievča, budú mať veľa detí a budú šťastní. Nemohol však tušiť, že realita sa až príliš líši od jeho predstáv. Ako dospieval, sám o sebe zisťoval, že skutočne je iný. V ich dedine nebolo jedinej nadprirodzenej bytosti, preto nevedel, čo sa to s ním deje, nechápal to. Bol silnejší než ostatný, jasné, mal výbornú kondičku, pretože často behával po lesoch či lúkach, šplhal sa po skalách a lovil divú zver, ale cítil, že niektoré veci, ktoré dokázal, by nik iný nezvládol. Bol iný. A každým dňom si to uvedomoval čoraz viac. Začínal sa báť sám seba, ten strach z nepoznaného mu však nepomáhal, bál sa, že niekomu ublíži alebo, že budú chcieť ublížiť jemu ak nie rovno ho zabiť. Dlho to ukrýval pred svetom, ale keď si raz uvedomil, že dokáže manipulovať mysľami ostatných, rozhodol sa, že je na čase s tým niečo robiť. Ovládal ich bez toho, aby si to niekedy vôbec uvedomil, proste sa to len stalo. Najčastejšie keď bol nahnevaný alebo rozrušený. Raz tak nechtiac ublížil svojej matke. Vyčítal si to, nevedel čo má robiť, zistili, že s ním niečo je, už to nemohol dlhšie ukrývať. Bratia mu preto povedali všetko, čo vedeli. Že nie je ich bratom, že ich rodičia nie sú aj jeho rodičia, že je cudzinec. Vraj ho jedného dňa priniesli ako novorodenca, o ktorého sa majú postarať. O jeho rodičoch však nič nevedeli, rozhodol sa preto vziať veci do vlastných rúk, rozlúčil sa a odišiel. Nevedel kam, vedel však, že to musí urobiť. Aby zistil pravdu a zároveň aj aby ochránil tých, ktorí pre neho boli aj naďalej rodinou. Ťažko sa mu lúčilo so sestrou aj s dedinským dievčaťom, bolo to však aj pre ich dobro, preto proste odišiel, vyparil sa rovnako ako sa objavil pred niekoľkými rokmi.
Dlhý čas putoval sám, vedel prežiť, nevadilo mu to putovanie, vadila mu vlastná nevedomosť toho, čo s ním bude na ďalší deň. Či ho v noci nepodrežú banditi alebo či náhodou neskončí za mrežami, len preto, lebo sa neusmeje na vysoko postavenú osobu. Najviac ho však hnevalo to, že nevedel kam má ísť. Či ide dobre, či sa jeho cesta neuberá práve opačným smerom, než by mali jeho kroky viesť. Aby zistil, kto sú alebo kto boli jeho skutočný rodičia a prečo ho nechceli. Musel predsa existovať dôvod, prečo nevyrastal po ich boku.
Na svojej ceste stretol veľa ľudí, s niektorými istý čas putoval, avšak vždy sa ich cesty nakoniec rozišli. Najdlhšie však putoval s istým bardom, ktorý ho naučil hrať na pár hudobných nástrojov. Bol to veselý chlapík, vraj hral na dvore škótskej kráľovnej, ktorá už je síce dávno po smrti, ale ani ten bard už predsa nebol najmladší. Opisoval mu ju akoby s ňou snáď zdieľal aj lóže, či to tak aj skutočne bolo sa už Jeremius nedozvedel, ale viac ho zaujalo to, keď ho k nej začal bard prirovnávať. Vraj sa trochu podobá, najprv tomu neprikladal veľkú váhu, ale bard ju popisoval tak podrobne, že si občas začínal v hlave len tak zo srandy namýšľať, či ona nebola jeho matkou. Pochyboval o tom asi rovnako ako o tom, že by sneh mohol napadnúť v lete, ale bolo to pre neho aspoň nejaké vodítko, preto sa rozhodol, že o nej zistí viac.
Trvalo ešte pár ďalších rokov než sa dostal k informáciám, ktoré ho presvedčili o tom, že práve škótska kráľovná je tou, ktorá ho porodila. Stále však nevedel, prečo ho nechcela. Možno ho mala s niekým, kto toho nebol hodný, preto sa musela zbaviť dieťaťa. Alebo... Nevedel.
Rovnako ako na barda, natrafil raz na muža, ktorý nebol moc zhovorčivý, ale zato toho vedel veľa. Keď sa mu podarilo z neho niečo dostať, zistil, čo je vlastne zač. Ten chlapík bol rovnako ako on, krížencom dvoch rás, ktoré by sa medzi sebou krížiť nemali. Démona a človeka. Celý život tak žil ako vyhnanec, jeho matka pôrod neprežila, otec sa o neho istý čas staral a nakoniec sa ho zbavil ako nepotrebnej veci. Napadlo mu tak, že to možno on bol príčinou smrti svojej matky, ale keďže zomrela až rok po jeho narodení, jeho pôrod toho nebol príčinou. Alebo aspoň nie úplnou. Pri pôrode predsa nezomrela.
Muž mu toho povedal veľa aj napriek tomu, že nebol zhovorčivý. Videl však, že obaja sú rovnaký, takže prečo mlčať? Naučil ho nejakým trikom a to hlavne sebaobrane, pretože s tým, čo Jeremius vedel, by ho skôr či neskôr niekto zabil. Ostatné rasy nephilimov moc nemusia, sú to hračky prírody, ktoré nikdy nemali existovať, takže ak chceli prežiť, museli si to zaslúžiť alebo sa o to postarať sami. Naučil sa tak bojovať a ovládať svoje schopnosti. Už sa nemusel báť toho, že by niekoho myseľ ovládol nechtiac.
Keď znovu osamel rozhodol sa, že sa pokúsi nájsť svojho otca. Bolo to lepšie ako sa len tak bezcieľne potulovať svetom. Mal nejaký cieľ, to ho napĺňalo. Nevedel ako to uskutoční, nevedel o ňom absolútne nič, ale mal cieľ. Jeho rodičia boli človekom a démonom, a kráľovná škótska nepôsobila ako démon, možno to len dobre skrývala, ale... neveril tomu, že by mohla byť. Preto musel byť démonom jeho otec. A bol pevne rozhodnutý ho nájsť aj keby mal ísť do samotného pekla.
Počas pátrania si uvedomil, že nestarne. Ten chlap mu spomenul, že by mal byť nesmrteľný, pokiaľ ho niečo nezabije, ale moc tomu neveril. Prišlo mu to divné, že by skutočne nemusel umrieť a žil by aj stovky rokov, ale na druhú stranu, mal tak viac času na to, aby svojho otca našiel. Prešiel si mnohým, nie len polkou sveta, ale aj mnohými organizáciami, ktorých bol súčasťou. Väčšinou sa špecializoval na vrhanie nožov, v tom bol najlepší.
Raz sa takto ocitol aj v Bulharsku, kde natrafil na chlapíka, ktorý si hovoril Arrow. Snažil sa o ňom zistiť čo najviac, pretože hľadal pomoc, ale cena, ktorú mohol zaplatiť bola privysoká. Mohol umrieť a to on nechcel, pretože by sa tak nikdy nedozvedel, kto je jeho otcom. Snažil sa preto zistiť na koho by mal nasadzovať krk a síce o ňom veľa nezistil, to, čo sa mu zistiť podarilo bolo viac ako zaujímavé. Chcel sa o ňom však dozvedieť viac, preto sa spolu s množstvom ďalších pridal na jeho stranu. Bojovali a uspeli. Potom Arrow zmizol. Ale on ho nechcel nechať ujsť, preto začal pátrať po ňom a zistil, že žije v Shadow Hills v USA. Takže sa pobral tam, dúfajúc, že to nie je strata času, ktorého má tak či onak na rozdávanie.