Nick: Deucalion
Fc: Stephen Ammel
Věk: 1031let
Rasa: Démon
Národnost: Hostarčan
Zaměstnání: Hasič
Heroes don't exist, there are just those who fight against monsters
PŘIROZENÉ SCHOPNOSTI:
velká síla, posednutí lidského těla, kontrola nad pekelnými psy, teleportace, plnění jednoho přání, navštěvování snů
SCHOPNOSTI NAVÍC:
pyrokineze, telekineze, chronokineze, lukostřelba
Richard je nepochybne pohľadným mužom, ktorý vás svojim vzhľadom očarí už na prvý pohľad. Nejeden muž by túto prednosť využíval vo svoj prospech, ale on nepatrí k tým typom, zvykol si na všetky tie pohľady, ktoré po ňom ľudia vrhajú, no často sa nad nimi ešte pousmeje. Jeho vzhľad všeobecne je takou príťažlivou hádankou, ktorú by ste radi rozlúskli. Je totiž príťažlivý, ale popri tom z neho cítite aj istú temnotu a chlad, ktorý vás často núti držať si od neho odstup. Upúta vás svojimi pohybmi, ktoré sú opatrné a popri tom elegantné [nehovoriac o jeho nehlučnej chôdzi]. Je teda dosť pravdepodobné, že si ho v dave ľudí všimnete. Vytŕča z neho viac než mu je milé, pretože pre život, ktorý vedie je nenápadnosť zásadová. Počas svojho pridlhého života si prešiel mnohým a nie všetko bolo pekné, skôr naopak, a preto ho veľmi často vidno zachmúreného a väčšinou taký naozaj aj je a s tým už on nič nemôže urobiť. Richard má rovnaké črty, ako každý iný Hostarčan a mnohí ľudia mu hovorili, že sa podobá na svoju matku, hoci to tvrdili aj o jeho dvoch súrodencoch [tak sa zdá, že výzorom sú si podobní, ale povahou sú diametrálne odlišní]. Je celkom vysoký [185 cm]a stredne ťažký [82 kg], väčšina z toho je ale svalstvo a mozog. Má rozložitú a atletickú postavu, ktorá sa môže hrdiť výraznými a pevnými svalmi, aké nemá každý muž [ale tiež to zasa nie je úroveň kulturistov]. Okrem svalov však na jeho tele nepochybne upútajú aj jazvy, ktorých je viac, než ako by normálny človek mal mať. Každá rozpráva iný príbeh a on si pamätá každý jeden. Richard je silný a rýchly [za čo asi vďačí svojej démonskej stránke], má dobre reflexy a perfektnú mušku. Po matke zdedil, okrem iného, i svetlohnedé vlasy, ktoré má krátke a vždy tak trochu strapaté, ale keď sa mu ich nechce strihať, tak si ich necháva pokojne narásť až po plecia. Vtedy majú skôr zlatú farbu. Na podlhovastejšej tvári s malým symetrickým nosom vás rozhodne najviac zaujmú fascinujúco belasé a hlboké modré oči čoby ďalšia vec po matke, ktorými si vás vždy a všade obhliadne, ako keby si vo vás chcel čítať [čo väčšinou aj robí]. Väčšinou však z tých jeho nič nevyčítate, pretože má v nich postavenú stenu, za ktorú sa nemožno dostať - jediné, čo vám dovolí vidieť je horlivé a rýchle logické premýšľanie. Úzke ružové pery skrývajúce biele zuby sa málokedy zdvihnúť do úsmevu, ale zato spoza nich skoro vždy vychádzajú slová svedčiace o inteligencií tohto muža. Richarda nikdy neuvidíte dohladka oholeného, pretože si vždy necháva narásť hustejšie strnisko. Pasuje mu viac ako oholená tvár. Richard sa démonom stal fakticky hneď po podpísaní zmluvy a to mu dáva veľmi neobvyklú výhodu - dve podoby jeho tela. Hmotná podoba je v podstate len schránka vyzerajúca rovnako, ako keď bol ešte čarodejníkom a ktorá v sebe uchováva jeho pravé ja, ktoré už tisíc rokov zaživa pochováva hlboko v sebe. Táto podoba je nehmotná a vyzerá ako odraz jeho duše v zrkadle. Silueta jeho postavy je žiarivá akoby horela ohňom a okolo nej je temnota pôsobiaca akoby žila vlastným životom. Jeho oči sú tiež zvláštne - zrenica je úzka ako mačacia, ovenčená plameňmi a tak žiaria v tme ako oči vlkov. Ale tieto oči na ňom vidieť málokedy, uprednostňuje tie modré po matke. Čo si možno ani nevšimnete je nenápadný zlatý prsteň na pravom ukazováku, ktorý si nikdy nedáva dole. Pôsobí jednoducho, ale nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá. Richard dosť pochybuje, že na svete je viac prsteňov podobných tomuto. To, že je iný, než ostatné, by ste zistili, až keď by ste ho hodili do ohňa. Vtedy by sa na ňom ukázali slová v hostarskom jazyku, ktoré by sa dali preložiť: "Baesileos, syn Saegona. Nositeľ Temnoty." Tento prsteň je magický a nedá sa len tak zničiť, tajomstvo, ako ho zničiť, si Richard bedlivo stráži. Vďaka prsteňu dokáže ovládať telekinézu a pyrokinézu. Prsteň je však výnimočný aj inak a je to aj celkom veľká slabina. V tomto kuse zlata je zviazaná jeho duša a tá má vôľu nezávislú od tej jeho a tá vôľa bude vždy chcieť vrátiť sa späť na jeho prst a keby o prsteň prišiel, tak ten bude nahlodávať myseľ toho, kto ho nájde dovtedy, dokým ho Richard nezíska späť, ale keby bol prsteň zničený, Richardova duša by sa rozplynula a stal by sa z neho len bezmocný temný duch blúdiaci medzi životom a smrťou. Jeho spôsob obliekania je, podľa neho, celkom jednoduchý. Potrpí si najmä na tmavom oblečení, napriek tomu v jeho skriniach nájdete oblečenie rôznych farieb a druhov - od tielok cez košele až po dlhé tričká, od mikín, cez kabáty [pre ne má slabosť] až po obleky. Trochu si zakladá na elegancii, čo však vzhľadom na prostredia, v ktorých často žil, nie je nič výnimočné. Tiež by ste tam našli nemalé kúsky oblečenia, ktoré bolo v móde v dávnejších časoch: od hostarského, cez stredoveké až po orientálne.
Richard je strašne komplikovaný a v merítku démonov aj celkom zvláštny. Verí, že druh neovplyvňuje povahu a že sa sami rozhodujeme, či budeme dobrí alebo zlí. Podľa neho môže existovať dobrý pekelný pes alebo zlá kitsune. Je to len o našom rozhodnutí. Ako hovoril jeho otec: "Všetci sa musíme rozhodnúť, čo urobíme s časom, ktorý nám bol daný." Toho sa Richard drží doteraz. Ako prvé treba zmieniť, že je nezávislým mužom, ktorý má svoju hrdosť, a preto je preňho veľmi ťažké sa niekomu či niečomu podriadiť [výnimku predstavujú okolnosti, kedy je toho sám od seba schopný, ako napríklad počas prvej a druhej svetovej], ale napriek tomu dokáže bez väčších problémov poprosiť. Rád však má situáciu pod kontrolou, mal nad ňou prehľad, aby sa mu nevymykala z rúk, a preto väčšinou rád príjme bremeno zodpovednostia vodcovstva. To je aj dôvod, prečo je trchu nahnevaný alebo neistý, keď je to na niekom inom. Pokiaľ to teda nie je nikto, komu plne dôveruje alebo niekto, o kom vie, že je v tom lepší ako on sám. Väčšinu svojho života strávil v spoločnosti, no druhých sa viac či menej stránil, a tak sa stal samotárom, ktorý si vystačí sám so sebou. Samotárske sklony mu ostali doteraz [zrejme preto je vždy trochu nervózny, keď je okolo neho priveľa cudzích ľudí]. Stále je tak trochu nespoločenský a nadviazať s ním kontakt vie byť celkom fuška, keď sa vám to však podarí, zistíte, že je to veľmi milý, priateľský a slušný gentleman, ktorý vám dá prednosť a podrží dvere ako keby to bola tá najprostejšia vec na svete. Vždy je pozorný a vždy si bez prerušenia vypočuje vaše rozprávanie od začiatku do konca, ak vás predsa len preruší, tak sa ospravedlní, opýta sa to, čo ho zaujíma a potom vás nechá pokračovať. Snaží sa byť rozhodným vo svojich činoch, ale, bohužiaľ, niekedy mu to proste nevychádza. Je to však spravodlivý typ trestajúci neprávosť a zlo dosť neobvyklým spôsobom - pomocou luku, šípov a kapucne na hlave behá po meste a bojuje proti temnote, ktorá sa snaží zaplaviť toto mesto. Za tie roky dostal mnoho mien, ale on preferuje Arrow, ktoré sa uchytilo zo všetkých najviac. To, že je démon, Arrow a aj čo za prsteň to nosí, sú prísne strážené tajomstvá, ktoré vyzradí len tomu, komu plne verí - čo je veľmi úzky kruh ľudí. Okrem týchto má však kopu ďalších tajomstiev, ktoré drží pod povrchom a nechal si ich pre seba. Zrejme pre dobro všetkých. Tiež je občasný filozof zakladajúci si svoje uvažovanie na zložitých a veľmi inteligentne znejúcich vetách, ktoré si proste nemôže odpustiť [hoci sa neubráni ani citovaniu múdrych viet od múdrych osôb z histórie]. Používa ich veľmi často a ľudia si právom myslia, že je inteligentný [jeho IQ sa pohybuje kdesi okolo 170]. Život ho naučil opatrnosti a večnej ostražitosti, nie je nedôverčivý, no jeho dôvera sa získava veľmi ťažko, avšak ak ju získate, väčšinou s ňou prichádzajú aj sympatie a určitá náklonnosť. Richard je dôveryhodná osoba. Človek sa mu môže zveriť s úplne hocičím, pretože on to nikdy nezneužije. Vyzraďte mu tajomstvo a môžete si byť istý, že sa ho nikto nedozvie, pretože to nie je jeho tajomstvo aby ho niekomu prezradil. Pravdepodobnosť, že vás zradí je nulová, ale zraďte vy jeho a nikdy vám to nezabudne. Jeho dôvera je krehká ako porcelán a ak ju rozbijete, tak už ju nikdy nedáte dokopy. On nikdy nezabúda ale dokáže odpustiť. Démoni sa vraj zamilovať nemôžu. To nie je pravda a Richard to už zistil, vyšiel z toho však s tak zlou skúsenosťou, že teraz už len dúfa, že sa to nezopakuje, pretože to, čím je, by mohlo ohroziť osobu, ktorú miluje, a preto by sa ju pokúsil ochrániť tým, že od nej odíde, ale navždy by jej ostal verný a nikdy by nikoho iného nechcel. Vernosť je teda niečo, čo je uňho neotrasiteľné. Hovorí sa, že každý ma nejakú osudovú chybu, s ktorou sa narodí a ktorej sa nikdy nezbaví. U niekoho je to pýcha, u iného túžba po moci alebo chamtivosť. Aj Richard má takú osudovú chybu, ktorá ho asi raz privedie do hrobu. Jeho chybou je oddanosť tým, ktorých miluje. Na tomto svete neexistuje osoba, sila či vec, ktorá by ho dokázala zastaviť, aby pre svojich milovaných urobil čokoľvek. Vtedy ho chytajú až doslovne fanatické ochranárske pudy, ktoré vedia byť skôr na škodu než úžitok. Ak by ich mal zachrániť, ale hrozilo by pri tom zničenie sveta, tak by ich zachránil. Odnepamäti je ten typ, ktorý si myslí, že len on má právo znášať rany osudu druhých, či byť za nich zodpovedný. Tisíc rokov žitia v agónií vás naučí mnoho vecí a Richard sa toho naučil neuveriteľne veľa. Naučil sa zodpovednosti i veľkej trpezlivosti ale treba spomenúť aj to, že je príšerne tvrdohlavý a bude si stáť za svojím aj keby sa mu malo nebo zrútiť priamo na hlavu! Osobnou, ktorou je dnes, sa stal, keď prešiel tromi plameňmi - tie človeka buď spália alebo z neho urobia nového človeka, natvrdšieho zo všetkých bojovníkov. Prvým je bolesť. Väčšinou rana na srdci kvôli strate milovaného, ktorá sa nik celkom nezhojí. Druhým je nešťastie. Agónia a zatrpknutie z toho života, ktorým si človek prešiel. A posledným je temnota. Niečo, čo ak získaš, už nikdy sa toho nezbavíš. Hrdinstvo je totiž cesta tmy, ktorá prinesie len pramálo svetla. Richard za svoj život precestoval takmer celý svet a spoznal mnoho kultúr a ich jazyky a dnes ovláda presne jedenásť jazykov [hostarčinu, elfštinu, jazyk démonov, angličtinu, francúzštinu, nemčinu, ruštinu, taliančinu, španielčinu, latinčinu, arabčinu a čínštinu] a popri tom sekavo nejaké iné jazyky či nárečia. Samozrejme, nie každý jazyk používa to isté písmo, a tak by sa patrilo priblížiť, akými písmami dokáže Richard písať. Sú to hostarské znaky, latinka, azbuka a čínske znaky. Keď sa započúvate do jeho rozprávania, tak si všimnete, že mu v hlase šimrá veľmi slabý prízvuk - ten Richard už pred rokmi identifikoval ako hostarský. Medzi jeho enormný počet koníčkov môžeme započítať napríklad lukostreľbu, šerm, posilňovanie, behanie [často aj so slúchatkami v ušiach], počúvanie rôznorodej hudby, čítanie kníh alebo básni [niekedy aj písanie vlastných], prechádzky po prírode, jazdenie na motorke alebo koni, pozorovanie prírody, mesta či ľudí z veľkého okna vo svojom byte, lov [temných bytostí], stopovanie, hranie futbalu či bedmintonu, kreslenie [hoci v tom príliš nevyniká], história, filozofovanie [aspoň on to tak nazýva] a v neposlednom rade aj dramatické príchody, ktoré si v žiadnej situácií nedokáže odpustiť, a kopa iných koníčkov.
Richardova história je dlhá, a hoci sa v nej nájdu aj svetlé chvíle, je zväčša temná a nie je na ňu príliš hrdý pre chyby a zverstvá, ktoré musel urobiť. Teraz sa z toho chce kajať, ale spôsob, ktorý si na to vybral, možno nie je najlepší. Jeho pravé meno znelo Baesileos, v Európe bol asi rok 986, keď prišiel na svet za Morom v krajine, ktorá sa v tom čase volala Saerenor, čo znamená Hviezdna zem. Také meno dostala z toho dôvodu, že v noci na oblohe žiarili asi všetky hviezdy a každú ste mohli zreteľne vidieť. Bola to krásna a neskrotená zem, kde mala príroda navrch nad všetkými ostatnými, rástli tam mohutné a husté lesy, žili tam veľké a silné živočíchy, ale čo je najhlavnejšie - rozprestieralo sa tam mocné a staré kráľovstvo tvorené čarodejníkmi, ktorí sami seba nazývali Hostar a práve do tohto národa sa narodil Baesileos. Avšak dnes o ňom nenájdete ani jednu zmienku či spomienku, pretože svet sa zmenil a mnohé, čo kedysi bolo je stratené, pretože už žije málokto, kto by si to pamätal. Ako sa hovorí: história prepisuje samu seba, a keby ste žili tak dlho, ako Richard, pochopili by ste, aká je to pravda. Títo čarodejníci mali veľmi zložitú a krásnu mytológiu a medzi príbehmi o žiali a radosti, láske a zrade, víťazstvách a prehrách, Tieňu a Svetle, Nesmrteľných a Smrteľných, bol aj príbeh, ktorý rozprával ako sa títo čarodejníci dostali na Zem. Hovorilo sa, že ich dávni predkovia pochádzali zo sveta obývaného čarodejníkmi, ale prešli mnohými nebezpečenstvami, až našli bránu, ktorou sa dostali do Saerenoru, kde v horách stretli elfov a tí pre nich vybudovali veľkú skrytú pevnosť nazývanú Imladris, čo znamená Hlboká rozoklaná dolina. Národ najskôr žil tu a zvolili si kráľa, mocného čarodejníka menom Maellarys. Počas celých tisícročí sa rozšírili po celej krajine a združovali sa do väčších i menších rodov, ktoré spravovali určité územie v mene Kráľa. A tu, v nádhernom Imladrise, sa raz kráľom stal Saegon, bol to veľký a hrdinský kráľ, ktorého jeho ľud miloval rovnako ako jeho manželku krásnu a múdru Aelenys, s ktorou mal syna Baesileosa. On bol dôkazom, že sa dve dlho znepriatelené línie Maellaryonovcov znovu spojili. Nebol však jedináčik, pretože rok po ňom sa jeho mame narodila dcéra Thaesanya a o ďalší rok neskôr chlapec Aelorys. Deti rástli ako z vody, učili sa o zákonoch Sveta, počúvali hrdinské príbehy a piesne o bohoch z Valagoru, elfoch či aj ľuďoch alebo trpaslíkoch, o ich boji v mene každej slobodnej bytosti Vesmíru, učili sa všetkému, čo tento ľud poznal. Baesileos najviac času trávil so svojim mladším bratom Aelorysom, staral sa o neho, pretože otec nemal čas a mama trávila čas s Thaesanyou, ale rozhodne mu to neprekážalo, pretože tie roky boli najšťastnejšie časy v jeho živote. Hostar v tých rokoch zosilnel a rozširoval sa, dalo by sa nazvať, že zažívali zlaté časy alebo najväčší rozmach, boli mocní, ale napriek tomu neviedli žiadne vojny - zbrane používali len na lov a zbroje mali málo, pretože chceli so všetkým a všetkými žiť v mieri, ktorý milovali. Jediné, proti čomu by boli ochotný bojovať, boli padlé bytosti stvorené temným bohom Roganom Talaesdaom. Rokom pokoja a blahobytu však nebolo súdené trvať večne, pretože zmena je jediná istota sveta, ako povedal Herakleitos. Raz, keď mal Baesileos 15 rokov, prišla dvojročná tuhá zima a s ňou prišli aj ľadoví waegovia - záhadné bytosti zimy a ľadu, ktoré slúžili Temnému bohovi. Napriek ich čarodejníckemu umenie mnoho Hostarčanov pomrelo, avšak keď zima ustúpila, dokázali sa spamätať, síce moc Hostaru sa výrazne zmenšila a už ich nikdy toľko nebolo. Rok nato sa stala ďalšia pohroma, ktorú nikto nepredpovedal ani v najčernejších snoch - Saegon, veľký Kráľ Hostaru záhadne zomrel [zvláštne to bolo tým, že Hostarčania boli vekovo nesmrteľný a tak nik nevedel čím to bolo] a na Baesileosa padla ťažká zodpovednosť za celý národ. Prvé dva roky to vyzerala nádejne, darilo sa im tak ako aj pred smrťou jeho otca [nepochybne to tak bolo vďaka matke, ktorá mu s vládnutím pomáhala] ale potom nečakane zomrela aj ona, a tak urobil Baesileos prvú zo svojich chýb - viac sa zameral na svoju rodinu než na svoj ľud, čo malo neblahé následky. Bohovia neodpovedali na ich modlitby, rodilo sa stále menej a menej detí a celkovo sa im prestávalo dariť, ich rady sa stále zmenšovali až sa napokon väčšina Hostarčanov presunula pod záštitu Kráľa do Imladrisu alebo ich bratranca Araegiona v Adis Coedene. Ľudia sa dokonca stavali proti svojmu vodcovi a revolúcia visela vo vzduchu. Tento rozkol využili početné armády, ktoré pritiahli z otrokárskych štátov rozkladajúcich sa v dnešnej Južnej Amerike. V Imladrise sa teda začali narýchlo kovať zbrane a zbroj, postavili malú ale dobrú armádu a započali veľkú vojnu. Napriek tomu, že bola rýchla a krátka, tak o to viac bola brutálna. Divosi postupne ničili krajinu a čarodejníci ustupovali stále viac na západ, až pozbierali všetky sily a vyrazili proti nim. Podarilo sa im rozbiť ich šíky a zastaviť ich postup, no za cenu mnohých životov. Na čele vojsk šli Baesileos, Aelorys, ich bratranec Araegion a dokonca aj ich sestra Thaesanya, ktorá sa, napriek ich zákazu, preobliekla za muža a išla do boja. Aelorysa však zranili jedovatým šípom a smrť mal na jazyku, keď ho našli, ale Thaesanya sa oňho postarala. Baesileos videl silu svojho nepriateľa a chápal, že bez pomoci alebo zázraku sa neubránia a že nepriateľ ich svojimi počtami celkom isto zavalí a z jeho národa nezostane nič. Pre ochranu svojej rodiny a napravenie svojich omylov urobil druhú veľkú chybu, ktorú si taktiež neuvedomil. Odišiel z Imladrisu do hôr, kde počul, že žije istý mocný démon. V tej zúfalej chvíli sa zdal byť jedinou nádejou na záchranu Hostaru. Našiel ho a požiadal ho, aby mu dal moc k zničeniu jeho nepriateľov a zachráneniu rodiny, ktorú miluje. Podmienkou bolo jediné: že bytosti musí dať svoju dušu. Čo iné mal robiť? Prijal to a nechal aby ho ovládla Temnota. Tak sa Baesileos, druhý svojho mena, z rodu Maellaryonovcov, Kráľ Hostaru, lord z Imladrisu, vládca čarodejníkov a Ochranca ríše stal démonom. Deň nato nepriatelia zaútočili ešte zúrivejšie než kedykoľvek predtým, porážka bola istá, ale vtedy dorazil Baesileos a pomocou moci, ktorú získal rozdrvil nepriateľa, že tí, čo prežili utiekli do hôr a už sa neukázali. On však nebol oslavovaný ako "ten, čo zachránil celý národ," ale bol to "ten, ktorý sa nechal zviesť temnotou," čo bola z istej časti aj pravda. Nechceli ho viac medzi sebou, báli sa ho rovnako ako služobníkov Temného boha, a tak nemal Baesileos na výber a opustil ich. O svojom ľude a rodine už nikdy viac nepočul. Dlho žil v temnote a zúfalstve, vyčítal si svoj čin a chcel to napraviť, ale nešlo to, no aj tak urobil zúfalý pokus. V roku 1034 vyhľadal starého známeho - druida Vermithora a požiadal ho o pomoc. Po dlhom presviedčaní ho druid zasvätil do prastarej a mocnej mágie, ktorú vraj vymysleli samotní bohovia, a tak sa na to podujal. Z horúceho zemského ohňa si vytvoril mocný magický predmet - prsteň. Dušu mu to vrátilo, ale nie tak, ako chcel, duša sa totiž presunula do prsteňa, čo ho dosť oslabilo a posilnilo zároveň. Dalo mu to moc nad ohňom a pripútalo jeho životnú silu k tomu malému predmetu. Vermithorovi aj napriek tomu poďakoval. Ďalšie roky trávil hocijako, až sa v roku 1103 rozhodol posunúť ďalej, zmenil si meno na Richard Ecclestone a preplavil sa cez oceán až do Európy. Precestoval celý svet a hľadal niekoho, kto by mu pomohol. Spoznal mnohých dobrých i zlých, mocných i slabých, veľkých aj malých, ale nikto mu pomôcť nevedel. Sám sa ale naučil mnoho iných vecí. Napokon ale začul zvesti o istom Nekromantovi, Poslovi Smrti, ktorý je veľmi mocným černokňažníkom, a tak sa vybral za ním. Našiel ho v Anglicku a požiadal o pomoc. Lord Oliver Beckendorf z Cambridge Falls mu však nebol ochotný pomôcť, nevidel v tom zmysel, a preto sa Richard rozhodol, že mu bude slúžiť v nádeji, že si to rozmyslí. Trýznivých 107 rokov sa pozeral na jeho výčiny, kvôli ktorým ho pokladal za čistého šialenca, pretože čosi také by nikto normálny nerobil, ale okrem iného musel robiť to isté, čo on, aby sa mu zavďačil a presvedčil ho, že za svoje služby si zaslúži pomoc. Keď už mal pocit, že mu slúži dosť dlho na to, aby mu pomohol, tak sa ozval. Oliver Beckendorf, ktorý do tej doby zneužíval jeho schopnosti zo seba konečne dostal, že on mu nemôže pomôcť, lebo ak je démon, tak ním už bude navždy. To Richarda poriadne vzalo, niečo sa v ňom zlomilo a rozhodol sa, že už stačí. V roku 1587 sa zaprisahal, že bude proti nemu bojovať dokým bude dýchať a odvtedy o ňom zbieral rôzne správy a snažil sa zhatať jeho plány. Bojoval proti nemu v americkej vojne za nezávislosť aj v Občianskej vojne. Čím bližšie bolo dvadsiate storočie, tým intenzívnejšie jeho snahy boli. V roku 1906 sa preplavil späť do Európy, ktorá bola na prahu vojny. V tom istom roku stretol veľmi sympatického muža menom Jason Kennex, bol to len človek, ale veľmi si s ním rozumel a netrvalo dlho a boli z nich priatelia a vlastne aj spoločníci. Richard mal ako každý Hostarčan vysokú inteligenciu a bol aj múdry, a tak mu veľmi rýchlo došlo, kto dokáže takto manipulovať ľuďmi až to vyústi do vojny - Nekromant alebo Ohtanus, boh vojny, a keďže bohovia boli stále viac a viac v úzadí, tak to musel byť len jeho bývalí pán. Celkovo nebolo ťažké si to uvedomiť. Vedel, že taká osoba nesmie byť pri moci a rozhodol sa urobiť všetko proti tomu ale nenápadne a tak, keď v roku 1914 vypukla vojna, tak sa aj s Jasonom pridali k anglickej armáde. Bojovali bok po boku, ale svojmu priateľovi nikdy nič neprezradil o svete skryvajúcom sa za neviditeľnou oponou. Všetko sa zmenilo v roku 1915, na fronte sa práve odohrávala bitka neďaleko mesta Ypres a Nemci použili novú zbraň chlórový yperit a Jason bol ním zasiahnutý. Bol hospitalizovaný, pretože to nejakým zázrakom prežil. Richardovi trvalo strašne dlho, kým sa mu podarilo uvoľniť z frontu a ísť pozrieť svojho spoločníka, v nemocnici zistil, že oslepol. Richard si však Jasona za tie dlhé roky veľmi obľúbil a často mal pocit, že sa poznajú oveľa dlhšie, a tak mu prezradil úplne všetko: že existuje Nadprirodzený svet, že celé storočia bojuje proti Nekromantovi, ktorý môže aj za toto peklo a v neposlednej rade mu prezradil aj kto je naozaj, že je démon a že mu môže vrátiť zrak, ale jedine ak mu dá svoju dušu, inak by to nešlo. Jason všetko prekvapivo pochopil a súhlasil, zrak sa mu vrátil, no čoskoro podľahol účinkom yperitu vo svojom tele, čo doktori nevedeli. Umrel a prebral sa ako démon. Lekári to považovali za zázrak, Jason mu bol natoľko vďačný, že sa mu rozhodol slúžiť, ale pre Richarda bol vždy spoločník a tak verný priateľ, že mu prezradil dokonca aj tajomstvo jeho prsteňa, teda až na spôsob ako ho zničiť, to vie len on. V 1916-tom sa vrátili na front, bojovali pri rieke Somme, pri pevnosti Verdun a pri meste Amiens a na iných bojiskách. Po štyroch rokoch pekla na zemi sa vojna skončila a Nekromant bol porazený a zmizol. Dvaja démonický spoločníci odišli do USA, do Shadow Hills, kde však Richard stále počúval zvesti o Nekromantovi. Signály o ňom začal vidieť už v roku 1922, kedy sa uskutočnil Pochod na Rím a fašisti ovládli Taliansko, ale nezdalo sa mu to ako Nekromantov štýl, to sa mu nezdalo ani keď sa nacisti stali jedinou politickou stranou v Nemecku. Až keď vznikol Slovenský štát, bolo obsadené Česko a vytvorený Protektorát Čechy a Morava, tak si tú agresiu uvedomil a neváhal. S Jasonom odišiel do Anglicka a znovu sa pridali k armáde. Osud im však nadelil inú úlohu, už nie boj na poli, ale spoza tieňov pomocou informácií, špionáže, skvelej infiltrácie a sabotácie dôležitých cieľov a monumentov. Britská vláda pod vedením Winstona Churchilla v roku 1940 vytvorila tajnú organizáciu SAB - Secret Association of Britain "Tajný spolok Británie," ktorá mala za úlohu operovať na zemiach okupovaných štátmi Osi a posielať hlásenia hlavnému štábu v Londýne. Jej agentmi boli ako ľudia, tak aj nadprirodzené bytosti, ktorých schopnosti britská vláda využívala na tieto účely. A práve súčasťou SAB sa stali Richard a Jason. Celých päť rokov operovali ako tajní agenti na územiach, ktoré ovládali nacisti a snažili sa rozpliesť Nekromantovu sieť. Bojovali, keď vypukol Deň D teda vylodenie spojencov v Normandií a na vlastné oči videli pád Berlína, kedy bol Nekromant znovu porazený a znovu bez stopy zmizol. Vystúpili teda z SAB a vrátili sa do Shadow Hills, ktoré sa za ten čas stalo ich domovom, ale mesto sa zmenilo. Bolo drsnejšie, temnejšie a zvalcované náporom temných bytostí. Preto sa Richard rozhodol proti tomu postaviť. Nasadil si kapucňu, ktorú mu pred tisíc rokmi daroval otec, v ktorej lovil s bratom jelene, v ktorej bojoval vo vojnách a stal sa z neho Arrow, tajomný muž v zelenom loviaci lukom a šípmi temné príšery a nastolujúci spravodlivosť v meste. Tak trochu dúfal, že týmto [rovnako ako jeho bojmi za slobodu ľudí] sa spasí a bude mu od bohov odpustené, že sa stal démonom a že sa zas stane čarodejníkom alebo, ak umrie, že sa stretne so svojimi milovanými. Túto snahu ešte len znásobil ten desivý fakt, že sa dozvedel, že Nekromant je v Shadow Hills a znovu sa snaží získať moc, ale o tom nikomu nepovedal - ani Jasonovi. Lenže možno sa mýli, zabíjaním sa asi nemôže spasiť, spása možno príde sama a možno z neočakávaného konca.
Bojoval s ním dlhé roky, získal spojencov, aby ich následne stratil, no čiastočne uspel - dokázal svojho soka tak ochromiť, že odišiel do Bulharska, kde začal prehlbovať utečeneckú krízu. Začal burcovať koho len mohol, aby sa k nemu pridali a dokázal raz a navždy ukončiť hrozbu Posla Smrti, a veru sa takí našli. Lovci, agenti ARGUSu, Citizen Steel a Black Canary z Fort Rockportu alebo Tieňolovci pod vedením jeho prvého mentora. Dve dlhé mesiace prelievali krv, dokým Nekromanta konečne neporazili a ten sa naveky nevyparil z povrchu zemského. Tak Richard dosiahol svoju vytúženú pomstu a spomínajúc na všetkých, ktorých stratil, rozhodol sa zavesiť kapucňu na vešiak. Arrow už je minulosťou a pred ním je nejasná budúcnosť, kedy sa sám seba musí pýtať, čo vlastne chce v živote robiť, pretože po skoro piatich storočiach prenasledovania svojho najväčšieho nepriateľa sa ocitol bez cieľa.
